Ako ďalej Slovensko

Naše poľnohospodárstvo je ako Šípková Ruženka ktorá už dlhodobo spí a treba ju čo najskôr zobudiť aby sa to naše Slovenské kráľovstvo znova na vidieku zazelenalo a prinavrátil sa mu život.
Za posledné desaťročia sa Slovansko prepadlo v potravinovej sebestačnosti až na dno. V súčasnej dobe sme vďaka štátnej politike privilégií a dotácii hlavne do priemyslu spravili z potravinovo sebestačnej krajiny nesebestačnú a to vo všetkých druhoch poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie.
Tak ako sme ešte začiatkom 90 tých rokov zásobovali zeleninou aj Česko tak dneska dovážame skoro polovicu poľnohospodárskej produkcie  a v iných produktoch sme závislí ešte viac. Z tohoto neutešeného stavu by sme mali urýchlene hľadať východiská a dostať sa zmenou spôsobu podpory poľnohospodárstva aspoň na úroveň sebestačnosti.
Neutešená situácia v poľnohospodárstve spôsobila nielen stratu sebestačnosti a aj  exportu produktov, ale aj zaniknutie pracovných miest a tým vytvorenie desiatok tisícov nezamestnaných, ktorí museli odísť z tohoto rezortu a nenašli inde uplatnenie.
Opätovné vybudovanie potravinovej sebestačnosti garantuje aj vytvorenie veľkého množstva pracovných miest a výrazne zníži import produktov ktoré už nebudeme musieť dovážať, dokonca by sme mohli znova začať vyvážať. Ako jeden príklad uvediem Česko, ktoré po niekoľkých rokoch cielenej podpory sa stalo najväčším svetovým producentom maku a dnes práve češi určujú svetovú cenu tohoto produktu !! . Práve rozvojom poľnohospodárstva zabezpečíme prílev finančných prostriedkov do obcí na vidieku a zastavíme odliv obyvateľov do miest.
Je to oblasť, ktorej sa nevenuje dostatočná pozornosť s sústavne sa zanedbáva. Rôzne nesystémové opatrenia situáciu vôbec neriešia.V minulosti prosperujúce obce pomaly upadajú a všeobecne klesá ekonomický prínos vidieka. Dediny prekvitali, ľudia si stavali pekné veľké domy, kupovali nové autá, moderné zariadenia do domácnosti a aj celkový kultúrny a spoločenský život bol na oveľa vyššej úrovni. Dnes je to už len torzo z úspešnej minulostí vidieka. Dnes rastú už len obce, ktoré sú v dosahu veľkých miest, ale to len preto, že riešia lacnejšie bývanie. Stávajú sa z nich nocľahárne pre ľudí čo pracujú v mestách. V týchto obciach úplne zaniká poľnohospodárska činnosť a sú to len satelity veľkých miest,  ktoré sú na nich absolútne závislé. Obce bez príjmov z ekonomickej činnosti vlastných občanov a ich podnikateľských aktivít sa nemôžu rozvíjať a ich občasné dotácie sú len populistickými činmi, ktoré ale nezabezpečia ich stabilný rozvoj. Slúžia len na kupovanie hlasov voličov. Sú to len krátkodobé prínosy, ktoré nemôžu garantovať ekonomický rozmach vidieka.
Do vidieka treba znova investovať finančné prostriedky a to na vytvorenie pracovných príležitostí formou malých pestovateľov a farmárov aby sa takto vytvorili nové pracovné miesta. Pomocou premyslenej dotačnej politiky štátu a podpory malým pestovateľom a farmárom naštartovať ekonomiku v týchto pre štát dôležitých oblastiach. Veď akokoľvek si to nechceme možno pripustiť, ale väčšina občanov Slovenska má korene práve na vidieku, vidiek je ich rodisko, je to miesto ich najbližšieho príbuzenstva, je to ich domov. Dokonca aj najvyšší predstavitelia vlády sú z dediny !!
V poslednej dobe vidíme, že miesto toho aby sa plošne riešil tento problém sa dotujú len jednotlivé projekty u predom jasných poberateľoch dotácií. Dotácie sa dávajú niekedy plošne bez adresnej príslušnosti a vo veľa prípadoch tieto financie končia znova v rukách obyvateľstva v mestách.Treba vytvoriť systém takých dotácii a podpory malým pestovateľov a poľnohospodárov  aby sa tak umožnilo ekonomické prostredie pre výhodné pestovanie rôznych produktov, ktoré sa dajú dorábať aj v malom. Netreba sa zameriavať len na veľkoproducentov, lebo títo nie vždy sú schopní pružne reagovať na potreby trhu a už vôbec nie len do vlastníkoch pôdy, ktorý sú vo veľkom počte aj tak v mestách.
V minulosti bolo na celom juhu Slovenska veľmi prosperujúce pestovanie zeleniny a ovocia práve malopestovateľmi. Dokonca to bolo tak úspešné, že aj komunistické vedenie tomuto nerobilo veľké prekážky, lebo takto sa vidiek udržal vlastnou činnosťou na vysokej ekonomickej úrovni vez ich pomoci, ba dokonca v niektorých oblastiach bola životná úroveň a ekonomická sila obyvateľstva vidieka vyššia ako v mestách.  Toto už ale momentálne neplatí.
Málokto si dnes uvedomuje, že potravinová samostatnosť štátu patri medzi hlavné strategické ukazovatele štátu a všetky vyspelé ekonomiky na tento účel vyčleňujú nemalé finančné prostriedky z vlastného rozpočtu. Z tohoto pohľadu sa slovenský poľnohospodári stávajú ofsajdermi v EU.
Slovensko sa v súčastnosti stáva automobilovou veľmocou, ale súčasne aj stratilo to najhlavnejšie – potravinovú samostatnosť. Automobilky prišli, ale aj tak rýchlo môžu odísť,a čo potom ??  Ale poľnohospodári tu zostanú, lebo tu majú svoju pôdu! Je to jedna z dôležitých ekonomicky stabilizujúcich zložiek štátu. Tak ako neodídu strední podnikatelia tak neodídu ani poľnohospodári ! Je to významná časť stredných podnikateľov na ktorých stoja aj tie najvyspelejšie svetové ekonomiky a pre tých treba vytvárať vhodné podmienky.
Treba napraviť v prvom rade špatné zákony pri nadobúdaní a užívaní poľnohospodárskej pôdy a tým zakladaní firiem v malo poľnohospodárskej výrobe.  Malo by sa každému umožniť bez ohľadu na vzdelanie podnikanie v poľnohospodárstve. Táto činnosť by mala byť absolútne voľná bez zbytočných regulačných a tým pádom obmedzovacích predpisov a nariadení. Práve naopak treba vytvoriť školiace strediská kde by mohli začínajúci farmári získali potrebné vedomosti.
Poľnohospodárstvo bolo odjakživa základnou činnosťou obyvateľov Slovenska. Táto niekoľko stáročí trvajúca tradícia sa pomocou nezmyselných opatrení vytráca. Slovensko bolo považované vždy ako agrárna spoločnosť . A prečo by už nemala táto historická minulosť pokračovať aj tejto modernej progresívnej dobe.
Keby sme investovali tie isté prostriedky do rozvoja poľnohospodárstva ako do ostatného priemyslu tak by sme zaručili stabilnú zamestnanosť viac ako 100 000 obyvateľov a to s istotou, že neodídu po ukončení rôznych výhod do krajiny kde dostanú ďalšie výhody,  alebo získajú lacnejšiu pracovnú silu.
Bola by to stabilizujúca investícia, ktorá by zabezpečila rast ekonomiky vidieka a súčasne by zastavila migráciu obyvateľstva do veľkých miest. Prosperujúci vidiek je základom prosperujúcich miest. Štátna prosperita by mala byť rozložená plošne na celom území a nie len na lokálnej úrovni a už vôbec nie len do niektorých výrobných činností.
Štát musí byť bohatý celkovo a nie len regionálne, lebo potom vznikajú veľké ekonomické rozdiely medzi vyspelé a zaostalé lokality a práve tie zaostalé potom v celkovom výsledku potrebujú neprimerané dotácie a odčerpávajú finančné zdroje a nevyužívajú ľudské zdroje v daných lokalitách.
Treba zrušiť špatné zákony o nadobúdaní pôdy, ktoré nepomáhajú bežnému občanovi, ale konzervujú súčasný špatný stav.
Treba dovoliť pestovateľom aby svoje produkty mohli priamo predávať tak ako v minulosti na tržniciach, alebo priamo z dvorov a vytlačiť priekupníkov zahraničných poľnohospodárskych produktov. Pomocou tohoto malopestovateľského poľnohospodárstva sa dostane k spotrebiteľovi oveľa viacej kvalitnejšej produkcie a môže sa rozšíriť eko-bio produkcia ovocia a zeleniny a nemusela by sa v takom rozsahu dovážať. Znova by sa mohlo stať Slovensko vývozcom kvalitnej zeleniny a ovocia tak ako to bolo dlhé roky v minulosti.
Keď už si len spočítame, že koľko ľudí sa stane produktívnymi a prestanú brať podporu a koľko sa vytvorí nových pracovných miest tak toto by mala byť jednou z hlavných úloh vlády na ceste k znižovaniu nezamestnanosti na vidieku pri veľmi rozumných investíciach.
Slovenský poľnohospodár by mal dostať rovnako vysoké dotácie ako obdobný v ostatných členských štátoch EU. Nemôžeme byť stále chudobným príbuzným európskych poľnohospodárov, lebo vstupy sú už na svetových cenách tak ako inde v Európe.
Pestovateľ by mal pomocou dotačných fondov a nízko úročených pôžičiek možnosť získať pôdu a základné technologické prostriedky na vybudovanie napr. fóliovníkov, skleníkov, na malú mechanizáciu …  tak aby každý kto má vážny záujem o túto činnosť sa mohol rozbehnúť. V celom vyspelom svete to takto funguje a malo by to aj tu. Touto formou by do budúcnosti vznikali malí farmári do výmery cca 80ha pôdy.
Vytvorila by sa silná základná vrstva pestovateľov a farmárov, ktorá by zaručila stabilitu v poľnohospodárskej producie a vhodne by doplnila veľkopestovateľov sortimentom produktov, pre ktoré sa nedá tak ľahko nájsť veľkoodbyt, ale sú žiadané trhom.
V rámci podpory by sa mal vytvoriť systém daňových úľav priestor pre celú štruktúru podnikateľov v poľnohospodárstve.
Pre malopestovateľov do cca 25 á obrábanej plochy zrušiť daň a zaviesť len paušálny poplatok za tzv. licenciu.
Pre malopestovateľov do 2,5 ha zaviesť daň 10% a zrušiť DPH na ich produktoch.
Pre poľnohospodárov do 25 ha zaviesť daň do výšky 10%
Pre ostatných zaviesť DPH 10%
Pre niektoré plodiny ktoré potrebujú zvýšenú starostlivosť a náročnosť na pestovanie zrušiť DPH.
Pomocou daňových prázdnin pomôcť zavádzať nové vysoko progresívne technológie a plodiny tak aby sa vytvoril priestor na ich štart.
Zaviesť tzv.  startupy aj v poľnohospodárskej výrobe a takto podporiť nové revolučné projekty.
Cez SZRB poskytovať nízko úročené štátne pôžičky do poľnohospodárstva na nákup osiva zvierat a technológii.
Pomocou EXIM banky úverovať export produkcie do zahraničia a obchodných reťazcov a tak pomôcť poľnohospodárskej a potravinárskej výrobe.
Keby Slovensko investovalo do vytvorenia malých rodinných fariem toľko ako do podpory poslednej automobilky pri Nitre, tak by sa vytvorilo trvalo niekoľko krát viac pracovných miest a to celoplošne ako garantuje tento nový investor !!

A toto potrebuje Slovensko a nie len lokálne riešenia

Lebo keď je každý jednotlivec bohatý tak je aj celá spoločnosť bohatá !!